Basnicky.sk

som stelesnením jeho slova
čo bubnuje v krvi tep znova
som tým, čo nazýva sa zviera
som viera, ktorá neumiera
som modlitba na stránkach krvi
som posledný verš a som prvý
som básnik, smilník, nemám mena
a never v to, že príde zmena
ak príde, tak nie taká čo ti
v náručie padne, skôr oproti
tebe ostrie čo horí tlačí
a výkrik bolesti jej značí
nič. a tak ďalej ničí
v prospech bolesti, to že kričí
jej obeť iba slasť viac budí
a burcuje krv, slastne prúdi
v jej vénach, zraku, pachu, chuti
a viac ju iba bodať núti
skrz rany hoc´ nie nepriateľa
zri na jej zverstvo! však je skvelá?
tá bolesť čo ti búši v hlave
a z uší neodíde práve
keď ty chceš zostáva a stúpa
odišla by? veď nie je hlúpa
rozťahuje zrak v mene strachu
zalizujúc sa, smiac jej pachuť
len skrsnúť v dumách, v hlade tela
vyžíva sa tu. však je skvelá?
škriabe a búcha, kým ju vpustíš
kým v strachu raba nevyústiš
prameňov, ktoré jej hlad koja
no neukoja sa, tak boja sa nevzdáva a zúri ďalej
tak pridaj strachu, len jej nalej
nech ochutná a nech sa stane
závislou na ňom, ach môj pane...
tu máš odo mňa zopár riadkov
sú chorobou, sú skládkou statkov
lebo ja vítam tvoju pýchu, pane
a ver, že tá má mocné zbrane
a ver, že moc ti nepomôže ten,
komu teraz vravíš bože
a ver tomu, že bude čakať
na to, či budeš smiať sa, plakať
či budeš síl mať, to ho baví
už teraz, hráč, či v teba staví
je znudený a tak z tej nudy
spravil hru o krvi, kej prúdy
v bitve o rozum dáva zbrane
jemu je jedno, čo sa stane